C5 2005/2006

Diskusie o „národnosti“ v hudbe sú stále aktuálne. Sú však v mnohých prípadoch celkom redundantné. Kto obháji slovné spojenie „slovenská hudba“? Je to hudba, ktorá vznikla na Slovensku alebo hudba autora, ktorý pochádza zo Slovenska? Ako sa však vysporiadame s fenoménom migrácie, či emigrácie hudobníkov v minulosti, súčasnosti a budúcnosti?

Tieto úvahy súvisia aj s tvorbou a životnými osudmi Jána Levoslava Bellu a Johanna Nepomuka Hummela. Tieto dve mená často nájdeme v spomínanej kapitole o slovenskej hudbe. Bella aj Hummel však boli kozmopolitické osobnosti.

Bella sa oddal skôr univerzálnym duchovným sféram a ideálom Franza Liszta a Richarda Wagnera. Aj jeho Slávnostná predohra je nasiaknutá lisztovsko – smetanovským duchom. Bratislavský rodák Hummel sa vo Viedni a v celej Európe zasa prezentoval ako pragmatik a klavírny virtuóz. Je preto zbytočné argumentovať týmito osobnosťami v hre o „národnosť“ v hudbe. Ak však máme obhájiť tézu o „pôvode hudby“ , silným argumentom môže byť tvorba Leoša Janáčka. Bol maximálne zžitý s moravským prostredím a čerpal z neho životodarnú miazgu. Svojím moravským cítením dokonca pobúril pražskú hudobnícku elitu (Zdeněk Nejedlý a Vítězslav Novák), ktorá nevedela pochopiť návaly primárnej vnútornej mýtickej energie v Janáčkovej hudbe.

Leoš Janáček však tiež nebol limitovaný domácim prostredím a cítil sa byť predovšetkým Slovanom. Prezentoval sa ako rusofil (jeho diela na námety ruských literátov sú dostatočným dôkazom). Slovanstvo však ako neskrotný sedemdesiatnik oslávil najzvučnejšie v impozantnej Glagolskej omši. Je to dielo ojedinelé v zmysle jeho výrazu, ale aj významu. Janáček sa bránil tomu, aby bola vnímaná ako liturgické dielo. Glagolská omša je oslavou sily Slovanstva a slovanských kultúrnych tradícií.