HM6 2006/2007

Česká hudobná scéna bola na prelome 19. a 20. storočia profilovaná silným pnutím medzi prívržencami smetanovského dedičstva staročechov a novým spôsobom reflexie hudby a sveta.

Zástancom akademických metód vnímania hudby bol Vítězslav Novák. V jeho osobnosti akoby však došlo k rozkolu; ako teoretik a publicista bol neznesiteľným spiatočníkom bez zmyslu pre toleranciu výnimočných kompozičných metód. Ako tvorca však dokázal rozpútať mimoriadne dynamické a nebojácne hudobné príbehy, vytvárať strhujúce obrazy a obrázky – tak, ako je to v skladbe Spomienky.

Odporcami novákovského dogmatizmu a prahocentrizmu  boli Leoš Janáček a Bohuslav Martinů. Obidvaja títo autori museli znášať odpor zo strany oficiálnych pražských kruhov, reprezentovaných práve Vítězslavom Novákom a Zdeňkom Nejedlým. Leoš Janáček hľadal oporu v hudbe prírody a v ohromujúcej tradícii slovanskej kultúry. Poetický cyklus V hmlách a Sonáta 1. 10. 1905 sú v oblasti komornej hudby exemplárnymi príkladmi janáčkovského štýlu hudobného myslenia; významová a tvarová skratka, lapidárnosť každého gesta, expresivita a naliehavosť výrazu – to je Leoš Janáček.

Bohuslav Martinů riešil svoju zložitú situáciu v Čechách emigráciou; najskôr to bolo Francúzsko, potom USA a napokon Švajčiarsko. Hoci bol svetobežníkom, Martinů vždy túžil vrátiť sa do rodnej zeme. Podarilo sa mu to však, žiaľ, až po exhumácii a po prevoze telesných pozostatkov zo Švajčiarska. Tri české tance ho prezentujú ako hudobníka s otvoreným srdcom vo vzťahu k českému hudobnému idiómu.

Jedným z duchovných vodcov klavírnej tvorby v dejinách hudby sa stal Sergej Rachmaninov. Klavír bol jeho „životným partnerom“ a ruský skladateľ mu zachovával vernosť počas celého života. Modelovými skladbami jeho klavírnej poetiky sú prelúdiá; naviazal síce na Chopina a Liszta, postupne však našiel svoj vlastný rukopis, korešpondujúci s klavírnymi partmi v štvorici klavírnych koncertov.