Záver 57. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie

Záver 57. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie

 

Vo štvrtok 1. júna sa uskutoční v bratislavskej Redute posledný koncert 57. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie.  Hlavnými aktérmi večera budú členovia Slovenského komorného orchestera Bohdana Warchala /um. vedúci Ewald Danel/. Účinkovať bude aj  Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu /zbormajster  Adrian Kokoš/. Program koncertu je zostavený z diel Jeana Sibelia, Edvarda Hagerupa Griega, Bélu Bartóka a slovenského skladateľa a pedagóga Juraja Hatríka. Na koncerte zaznie  premiéra jeho skladby Deti píšu Bohu… /prosby, kritiky, spovede/.

O 12 miniatúrach na autentické detské texty pre detské hlasy a komorný sláčikový orchester skladateľ napísal:

Roku 2001 som – okúzlený knižkou autentických detských textov – vybral dvanásť z nich a napísal cyklus pre  “spievajúceho klaviristu”. Prvá predstava bola taká, že si nápev nôti ku hre dieťa samotné, len tak, pre seba, pre vnútornú radosť a pohodu.  Cyklus aj zaznel v tejto podobe, no jeho vnútorný zmysel sa postupne rozširoval a pribudli uvedenia, v ktorých spievalo viacero detí–sólistov – v zhode s tým, že aj skladbičky vyjadrujú rôzne naturely, nálady a postoje. 

V uplynulých dvoch mesiacoch som – inšpirovaný víziou Ewalda Danela a posmelený krásnou spoluprácou s ním a jeho orchestrom na filharmonickom  koncerte pre deti a ich rodičov – spracoval túto skladbu do novej podoby. Moja predstava je, že sa zo zborového detského jednohlasu sem-tam vynárajú aj sólisti, ale v zásade by malo ísť o kolektívny spev detskej komunity, ktorá si hľadá cestičky “smerom nahor”, do sfér, ktorých energiu a autoritu cíti, ale ešte tomu všetkému celkom dobre nerozumie…Hlasy sláčikov si celkom ľahko viem predstaviť ako spev “strážnych anjelov”, ako akúsi tajomnú pomoc a moc, zostupujúcu na detské hlávky v intímnej chvíli svojráznej modlitby.

Som presvedčený, že v detských spovediach a prosbách spoznáme sami seba aj my dospelí, často zabúdajúci na význam a váhu  detskej potreby transcendentna…“

                                                                                                            Juraj Hatrík