Adrian Prabava

PUBLIKUM + Online Dvořák Brahms Bruch


13. 5. 2021 (Štvrtok) o 19:00, C Populárny cyklus
Koncertná sieň SF,
Cena: 13, 10 € NÁVŠTEVNÍCI v koncertnej sieni + Online

Koncert bude vysielaný na stream.filharmonia.sk

Pozrite si videopozvánku na koncert.

Slovenská filharmónia
Adrian Prabava dirigent
Antonín Dvořák
Johannes Brahms

Max Bruch
Karneval, koncertná predohra, op. 92
Variácie na tému Josepha Haydna, op. 56a
Symfónia č. 3 E dur, op. 51

Masové slávnosti, dvorné zábavy, plesy, rituálne obrady či neviazané dedinské veselia sa už od dávnych dôb nerozlučne spájali s hudbou. Afektívny stav kolektívneho veselia dokáže najpôsobivejšie zachytiť orchestrálny aparát. Koncertná predohra Karneval, op. 92 Antonína Dvořáka, jedna z najznámejších a najčastejšie hrávaných skladieb českého majstra, je toho najlepším príkladom. Radostná atmosféra skladby, jej rezký úvod i záver, ktoré od seba navzájom oddeľuje poetické intermezzo, brilantná inštrumentácia a optimistický charakter zaujali aj hudobného kritika Eduarda Hanslicka, ktorý po jej viedenskej premiére v roku 1895 napísal, že „v rozihranom karnevalovom ovzduší predohry mladistvo a naliehavo pulzuje život“.
S Dvořákom sa spája aj meno skladateľa Johannesa Brahmsa, ktorý sa s mladším českým autorom dobre poznal, objavil jeho kompozičný talent a až do konca svojich dní mu venoval pozornosť i nezištnú podporu. Pôvabné Variácie na Haydnovu tému, op. 56 vznikli v bavorskom Tutzingu, známom výletnom stredisku pri Starnberskom jazere, kam sa skladateľ uchýlil v letných mesiacoch 1873. Charakterovo i náladovo celkom odlišné variačné časti vyústia do impozantnej záverečnej passacaglie a dokumentujú autorovo bravúrne zvládnutie variačnej techniky. Variácie boli skladateľovým predstupňom k tvorbe symfónií – o tri roky neskôr uzrela svetlo sveta autorova dlho očakávaná 1. symfónia c mol.
K máloktorému skladateľovi boli dejiny také nespravodlivé ako k Maxovi Bruchovi, svojho času váženému predstaviteľovi hudobnému romantizmu. Bruch nadviazal na tradície nemeckej romantickej hudby, ktorej základy položili Mendelssohn, Schumann a Brahms a odmietal novátorskú tvorbu Liszta, Wagnera, Mahlera, ako aj ich programových nasledovníkov Huga Wolfa, Maxa Regera, Hansa Pfitznera či Richarda Straussa. Nie div, že po Bruchovej smrti v roku 1920, keď sa už v hudobnej produkcii udomácnili diela Schönberga či Stravinského, skladateľova „spiatočnícka“ tvorba upadla do zabudnutia a dnes sa, až na výnimky, vôbec nehráva. Je to nespravodlivé, pretože Bruchova hudba je melodicky pôsobivá, poslucháčsky vďačná, jedným slovom – krásna. Symfóniu č. 3 E dur, op. 51 napísal Max Bruch v roku 1882 na objednávku Filharmonickej spoločnosti v New Yorku a jej slávneho dirigenta Waltera Damroscha.
Adrian Prabava je špecifický dirigent, ktorého prístup k partitúre diela umožňuje každému nástroju aby ho bolo počuť a dokáže každému hudobníkovi vytvoriť priestor na uplatnenie jeho vlastnej hodnoty.“ (Jocelyne De Nicola, GB Opera)