R4 Ako počúvať hudbu – neobvyklé orchestrálne nástroje

Predohry Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho k operám Majstri speváci norimberskí a Sila osudu sú, ako to býva v prípade týchto dvoch rivalov v dejinách opery zvykom, silnými protikladmi. Spoločné majú iba jedno: sú vynikajúcimi, efektnými a majstrovskými  skladbami. Wagnerov prístup bol v prípade jeho mohutných symfonických predohier silne prepojený na beethovenovsko-weberovskú tradíciu. Prevláda tu sonátový evolucionizmus, klasické princípy sonátovosti. Verdi nasadil v predohre Sila osudu odlišnú optiku; predohra sa síce svižne vyvíja, je však pôvabnou zmesou centrálnych motívov z opery, zoradených do podoby kaleidoskopu, sviežeho potpourri. Aj v predohrách dvoch operných mágov 19. storočia poslucháč môže zaregistrovať farby nástrojov, ktoré nie sú v zásade v prvom pláne a vytvárajú skôr harmonické a farebné prostredie pre dominujúce inštrumenty. Zatiaľ čo klavír, husle, violončelo, flauta majú bohatú koncertantnú literatúru, ich partneri zo zostavy symfonického orchestra sú limitovaní a koncertné skladby sú vďačným oživením zaužívaného štandardu.

Prechádzkou svetom symfonického orchestra, resp. jeho tromi sekciami je tretia časť Čajkovského 4. symfónie f mol; postupne sa ozvú pizzicatové perličky sláčikov, vzápätí sa ozvú plechové dychy a napokon nás očaria drevené dychové nástroje.