M9 Hommage á Bohdan Warchal

V opuse 6 maestra Arcangela Corelliho sa začala evidentne písať nová kapitola dejín hudby: kapitola s podnázvom concerto grosso. Corelli bol barokovým „symfonikom“; nepreferoval klasický koncertantný, virtuózny  štýl, aký prezentovali jeho súčasníci Vivaldi, Torelli, či Tartini. Corelliho zaujímala skôr sonoristika väčších inštrumentálnych ansámblov. Tento záujem sa naplno prejavil v legendárnych koncertoch opus 6. Corelli akoby sa stal krstným otcom štýlu concerto grosso.

Napriek tomu, že Johann Sebastian Bach nebol „rozcestovaným“ skladateľom, zdravým kozmopolitom a bol formovaný nemeckým prostredím, citlivo registroval aj dianie na Apeninskom polostrove.

Učaril mu najmä Antonio Vivaldi s jeho modelom koncertantnej skladby. Obdiv neostal len v Bachovom srdci; dôsledkom je celý rad koncertných skladieb a transkripcií, ktoré vytvorili oblúk ponad európske teritórium a skĺbilo dva zdravé hudobné fenomény.

Vivaldiovský koncertný štýl sa stal východiskom pre nasledujúce skladateľské generácie. Kultivoval ho aj Felix Mendelssohn Bartholdy. Samozrejme, že prispel novou rétorikou a imagináciou, v zásade však stále zotrvával princíp akejsi lyrickej virtuozity. Sólové party sú síce náročné a ambiciózne, nezaťažujú však interpreta a poslucháča exhibicionistickou manierou. Dvojkoncert pre husle, klavír a sláčikové nástroje síce svojou popularitou nemôže konkurovať Husľovému koncertu alebo Klavírnym koncertom majstra; je však svedectvom schopnosti autora budovať na zdravých základoch nové tvary.