F4 2005/2006

Hudba Bohuslava Martinů stojí na dvoch akoby paralelných pilieroch: v českých dejinách hudby je pokračovateľom Dvořáka a Janáčka, v „európskych“ zase nasledovníkom Stravinského či „civilnej“ estetiky skladateľskej skupiny Parížska šestka. Táto dvojdomosť naznačuje nielen význam Martinů ale aj jeho osobnú a umeleckú „schizofréniu“. Veď ako 48-ročný, roku 1938,  poslednýkrát navštívil milovanú, rodnú krajinu a odvtedy z rôznych dôvodov, najmä však politických,  až do smrti žil v zahraničí. Napriek tomu, celou jeho tvorbou sa vinie práve evidentná spätosť s českou a moravskou folklórnou tradíciou. Skladateľský záber Martinů je obdivuhodný a jeho hudba má dodnes svoj nenapodobiteľný esprit – prehľadne, „čisto“ pôsobiaca, hravá, aj keď často sprostredkúvajúca tie najzávažnejšie myšlienky. Tak je to aj v prípade kantáty Gilgameš  na námet sumerského eposu, ktorá vznikla v poslednom období skladateľovho života.

Jedno z vrcholných diel Martinů diriguje Martin Turnovský, ktorého so skladateľom spája nielen láska k jeho hudbe – je jej častým interpretom na európskych pódiách – ale aj osud hudobníka-emigranta. Úspešný český dirigent si totiž po roku 1969 budoval kariéru na Západe (Nemecká opera v Berlíne, Newyorská filharmónia, Londýnsky symfonický orchester, Viedenskí symfonici…) a k spolupráci s českými orchestrami sa vrátil až v deväťdesiatych rokoch.