SK4 2006/2007


16. 1. 2007 (Utorok) o 19:00, SK Sláčikové kvartetá
Malá sála SF,
Albrechtovo kvarteto                                                                                

Zuzana Paštéková, 1. husle 


Anežka Drmolová, 2. husle


Ľudovít Kara, viola 


Katarína Kleinová, violončelo

Ilja Zeljenka                                        


Sláčikové kvarteto č. 12


Wolfgang Amadeus Mozart                        


Sláčikové kvarteto C dur Disonantné KV 465


Béla Bartók                                        


Sláčikové kvarteto č. 1 op. 7 Sz. 40

Gentleman a rebel v jednej osobe – Ilja Zeljenka. Jeho senzitívna myseľ je schopná absorbovať a kreovať čokoľvek, čo hudba ponúka. Zeljenka sa vie hrať, vie sa však aj vnárať do náročných myšlienkových dimenzií. Vie uvažovať ako realista a pragmatik, ale vie človeka potešiť aj dávkou kontemplatívnych situácií. K tvorbe pristupuje na jednej strane ako skúsený praktik, ale aj ako nepolepšiteľný poctivec, ktorý sa nezapredá komerčným mátohám. Má v sebe čosi z mozartovskej neposednosti a produktívnosti; počet a hudobný obsah kvartetových cyklov svedčí o jeho tvorivej potencii, ale aj o duchovnej disponovanosti a svedomitosti voči hudbe.


„Mozartovská neposednosť“: jedna z typických čŕt geniálneho Salzburčana. Neustále dobiedzal do existujúcich hudobných modelov, zvyklostí, metód myslenia. Nechcel objavovať a prekonávať limity epochy, chcel vyťažiť z doby maximum – čo sa mu aj darilo do dôsledku. Predsa však sa v niektorých okamihoch stával vizionárom, na ktorého sa odvolával napríklad Arnold Schönberg pri demonštráciách dodekafonického systému na začiatku 20. storočia. Najmä Symfónia g mol s nečakanými harmonickými zvratmi prvej časti a Sláčikové kvarteto C dur s pôvabnými disonanciami v úvode sú exemplárnym príkladom nespútanosti Mozartovej predstavivosti.


Pre Bélu Bartóka bola oblasť tvorby pre sláčikové kvarteto vecou cti a hrdosti. Zároveň bola priestorom pre aplikáciu vypointovaných konštrukčných metód. Bartók bol na jednej strane prísnym intelektuálom, matematikom, na strane druhej sa vynikajúco cítil pri dialógoch s hudobným rudimentom, s autentickým folklórom, s vidieckym obyvateľstvom. Možno, že to nie je náhoda, pretože práve v ľudovom umení sa všetky dokonalé systémy a proporcie odhaľujú v ich rýdzosti a účinnosti; patrí k nim proporcia „zlatého rezu“, mostová forma, princípy oblúka a podobne. Všetky tieto atribúty sú v Bartókových kvartetách živnou pôdou pre fungovanie dynamického hudobného systému.