C7 2005/2006

Apollónska krása, iskra, virtuozita, sugestívna afektívnosť pomalých častí, nasadenie, istota v prejave – to všetko sa vznáša nad sláčikovými symfóniami Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Málokto by povedal, že tento cyklus písal mladý muž vo veku adolescencie.

Poznať detskú dušu sa celý život usiloval maďarský skladateľ Béla Bartók – jeden z klasikov hudby 20. storočia. Bol aj skúseným pedagógom a k tejto profesii nepristupoval paušálne; hľadal súvislosti medzi vlastnou kompozičnou praxou a odvekými hudobnými ozvenami z detstva.

Jean Sibelius sa v mladosti prezentoval ako veľmi disponovaný huslista. Spoločne so sestrou Lindou a bratom Christianom založili domáce klavírne trio a uvádzali rané Sibeliove diela. Skladateľ však veľmi rýchlo v sebe odhalil srdce symfonika a kariéra virtuóza mu začala byť cudzia. Dokonca sa ostýchal písať koncertné diela  (Husľový koncert je vzácnou výnimkou). Romanca C dur a séria Humoresiek pre husle a orchester sú preto diela okrajové; napriek tomu však dotvárajú portrét tohto ojedinelého bežca v pelotóne maratónu dejín hudby.

Edvard Grieg naopak preferoval menšie formy a v sfére symfonizmu sa cítil nesvoj. Holbergovská suita je vzácnym príkladom súžitia hudobného detailu a orchestrálneho zvuku. Grieg si v tomto pôvabnom diele majstrovským spôsobom uctil severského dramatika, ktorého odborníci porovnávajú so slávnym Moliérom.